SLANINKA M.: DASEINSANALÝZA DNES

Uvedený článok pojednáva o súčasnom stave daseinsanalýzy vo svete a taktiež sa pokúša uviesť do daseinsanalytického myslenia, teórie i praxe. Daseinsanalýza sa vracia k bytiu samotnému, k základom ľudského existovania, k ukazovaniu sa, k prirodzenému svetu tak, ako ho odhaľuje Husserl, Heidegger či Patočka.

Po teoretickej i praktickej stránke sa v článku zaoberáme existenciálmi, charakteristikami ľudského bytia, o ktoré sa terapeut v porozumení druhého môže oprieť. Venujeme sa základným princípom, a to zotrvávaniu u vecí samých (zu den Sachen selbst), starosti (die Sorge), základnému metodickému postoju nechať byť (lassen sein) i otvorenosti a pravdivosti terapeuta. Poukazujeme taktiež na to, v čom spočívajú limity daseinsanalýzy. Napokon poukazujeme na možný postoj daseinsanalýzy k psychoterapeutickej technike a metodike.

ABSTRACT: SLANINKA M.: DASEINSANALYSIS TODAY, PSYCHOSOM 2017; 15(4) This article deals with contemporary daseinsanalytic conditions in the world and it’s introduction to the daseinsanalytic way of thinking, theory and praxis. Daseinsanalysis returns to fundamentals of human being, to phenomenalisation, to being itself, to life world as Husserl, Heidegger and Patočka describe it. We deal with basic principles of daseinsanalytic psychotherapy: existencials as a basic characteristics of human being, to the things themselves (zu den Sachen selbst), care (die Sorge), therapeutic attitude of letting be (lassen sein) and openness of therapist and authenticity of the client. We shows limits of daseinsanalysis and deal with problem of technic and daseinsanalysis.
Key words: daseinsanalysis, psychotherapy, existencial, being, openness, authenticity

 

SÚČASNÝ STAV DASEINSANALÝZY
Účelom tohto príspevku je pokus priblížiť a sprístupniť daseinsanalytický spôsob uvažovania a pojednať o jeho stave vo svete. Ten je pomerne rôznorodý, pričom táto rôznorodosť spočíva v menšom či väčšom odklone od ontologického myslenia, od myslenia bytia, v jedinečnom rozvíjaní daseinsanalýzy u konkrétnych ľudí a v otvorenosti daseinsanalýzy samej. V Čechách ju zaštiťujú predovšetkým Oldřich Čálek a Jiří Růžička, ktorí jej otvorili nový, skupinový a komunitný rozmer. Výsledkom sú akreditované komunitne skupinové daseinsanalytické výcviky a vydané publikácie. Nemôžem nespomenúť i rozvinutie metodiky výkladu snov či daseinsanalytického rozhovoru, tzv. vrozumievania, ktoré poukazuje na verné zotrvávanie psychoterapeuta v situácii druhého človeka (Růžička, 2011). Růžička (2012) vypracoval taktiež metódu klinického koučingu, ktorý má pacientom pomôcť robiť v živote konkrétne kroky smerom k vlastným možnostiam a slobode. Okrem Čiech je daseinsanalýza rozvíjaná predovšetkým v Rakúsku, vo Švajčiarsku, v Maďarsku, v Belgicku, v Brazílii a v Grécku. Okrem toho je fenomenologické a z neho vychádzajúce daseinsanalytické myslenie rozvíjané v USA, v Británii, v Taliansku, v Španielsku a v Izraeli. Na Slovensku tento prístup zatiaľ rozvinutý nie je. Daseinsanalýza vychádza z filozofie, z porozumenia koreňom ľudskej existencie a bytia samotného. Domnievam sa, že dôsledné porozumenie bytiu bez filozofie možné nie. Psychoterapia bez filozofie, bez gruntu, ktorý ju zakladá, bez kontextu kultúry, ktorá určuje jej spôsob myslenia, ktorý ale samotnou psychoterapiou nie je reflektovaný, zostáva psychoterapiou bez koreňov. Preto na tomto mieste chcem ešte spomenúť filozofov, ktorých uvažovanie a život predovšetkým bol a je starosťou o dušu, ktorá leží v základe českej daseinsanalýzy, filozofov, ktorí vychádzajú z fenomenologického spôsobu uvažovania, a to predovšetkým Jan Patočka, vychádzajúci z fenomenológie Husserla a ontológie Heideggera, a jeho žiaci navštevujúci jeho bytové semináre ako Jaroslava Pešková, Radim Palouš či Jiří Růžička. O ontologický a fenomenologický spôsob uvažovania, ktorý podstatne preniká do daseinsanalýzy, sa v Čechách stará Anna Hogenová (2012), Jiří Michálek (2017), daseinsanalýze sa venuje taktiež Pavel Hlavinka (2008). Na Slovensku sa filozofii Jana Patočku i Martina Heideggera venuje Róbert Stojka (2016) či Vladimír Leško (2016).
Keď sa stretávam s kritikou daseinsanalýzy, opakovane narážam na jej nepochopenie (Poněšický, 2003; Prochaska, Norcross, 1999). Daseinsanalýza môže byť dokonca odmietaná ako nevedecká, jej štýl vyjadrovania môže pripomínať skôr básnický, osobný, ako striktný vedecký jazyk (Hall, Lindzey, 1999). Fenomenológia, z ktorej daseinsanalýza vychádza, rozvíja i svoj vedecky podložený kvalitatívny výskum, zostávajúci verný významom, ktoré sa vo výpovediach skúmaných ľudí objavujú (Giorgi, 2009; Moustakas, 1994; Smith, Flowers, Larkin, 2009; van Manen, 2016). Daseinsanalýza i fenomenológia však prekračujú horizont uvažovania súčasnej vedy. Vedecký spôsob uvažovania je voľbou istého konkrétneho spôsobu myslenia v dejinách, je voľbou, ktorej ide o jasnosť a istotu, ktoré sa stali základom novej, dnes obecne a úplne samozrejme akceptovanej pravdy a objektivity (Patočka, 2009). Jasnosť a určitosť ustanovili novú pravdu. Daseinsanalýza odhaľuje vedecký spôsob uvažovania ako len jeden zo spôsobov myslenia, spôsob, ktorý je jednostranný a preto reduktívny, i keď dnes určujúci (Patočka, 2009; Růžička, 2010). Daseinsanalýza je založená v bytí, je založená na tom, že už všetko je. Bytie je predpoklad k ukazovaniu sa čohokoľvek, to znamená, že je i pôvodnejšie ako evolúcia, myslenie či veda. Na to, aby sa niečo mohlo ukázať, prejaviť, skúmať, existovať, musí to byť. A bytie má rôzne spôsoby otvorenosti, sú rôzne spôsoby bytia s určitými „zákonitosťami“, „charakteristikami“ (Heidegger, 2001; Heidegger, 2002). Daseinsanalýza je psychoterapia, ktorá je založená na základoch ľudskej existencie, Dasein, bytia tu, spôsobe ľudského bytia. Vychádza z fenomenológie Husserlovej a ontológie Heideggerovej. V tomto ohľade je tiež potrebné odlíšiť existenciálnu psychoterapiu od daseinsanalýzy.

ONTOLOGICKÉ A KARTEZIÁNSKE MYSLENIE
Karteziánske, vedecké, takzvané subjekt objektové myslenie je typické tým, že je konštruktové a kategoriálne. Konštrukty, systémy a metódy prenikajú nielen do vedy, ale vo väčšej alebo menšej miere do celej psychológie a psychoterapie. Bytie je však pôvodnejšie. Kategórie, systémy a konštrukty, ako aj metódy, sú len vyčítané a uchopené z niečoho pôvodnejšieho, čo už tu je a v čom žijeme. To jest z prirodzeného sveta. Dnešná veda, psychoterapia a psychológia však pri prirodzenom svete nezostáva. Zostáva prevažne pri karteziánsky uchopených kategóriách odvodených z prirodzeného sveta. Zostáva pri kategóriách, systémoch a metódach. Konštrukt je vypreparovaním, kostrou prirodzeného sveta, ktorý je charakteristický tým, že je celkom. Odvodené sa následne ďalej odvodzuje a tieto odvodeniny sa stávajú informáciami, ktoré sú odovzdávané výchovou a vzdelávaním. Výsledkom je, že v týchto systémoch a kategóriách uvažujeme a nereflektujeme to, že sú, že myslíme, a prečo spôsob myslenia je práve kateziánsky. Moc metód, systémov a kategórií je taká silná, že nám vládne (Heidegger, 2001). Naše myslenie sa uskutočňuje už v tomto rámci a tým sa vzďaľujeme od svojej pravdivosti, od svojej autenticity, od prirodzeného sveta tak, ako sa nám obyčajne, jednoducho ukazuje. Prirodzený život, pravdivosť života, vnútorne vykonávaný pohyb, pravdivý vzťah, to je predsa to, v čom sa neustále náš život odohráva, to je predsa to, čo žijeme, nič viac napokon nemáme. Daseinsanalýza je návratom k autentickému, pravdivému vedeniu svojho života. Je návratom k základu, k slobode a z toho vyplývajúcej zodpovednosti vo vedení svojho života.
Bez systémov a metód nie je možné žiť. Systémy i metódy, keďže sú odčítané z prirodzeného sveta, v ňom musia byť hlboko „uložené“ v podobe poriadku, vzájomných vzťahov. Lekárska metodika zachraňuje životy. Avšak nebezpečenstvo nastáva, pokiaľ začnú vládnuť ľudskému uvažovaniu, stávajú sa vládnucim spôsobom uvažovania. Tým prevládne expertnosť pred autenticitou a prirodzenosťou, tým niečo odčítané začne vládnuť niečomu pôvodnejšiemu, čo to odvodené zakladá. Tým stratíme svoje korene, svoj domov. Podstupujeme vládu systémov, vládu das Gestell a die Machenschaft, neustále podsúvanie systémom, technizácii, zariaďovaniu a sme nastavovaní do vopred určených systémov bez toho, aby sme to reflektovali, bez toho, aby sme si to uvedomovali, alebo aspoň poznali dejinné počiatky tohto nastavovania a vlády (Heidegger 2004; Hogenová, 2016a). Bez ontologického myslenia, bez otvoreného myslenia a prežívania prirodzenosti, bude toto podsúvanie spieť k vykoreneniu sveta a k odcudzeniu vzťahov k druhým i k sebe v ňom.
Uvažujeme v psychoterapeutických a psychologických systémoch a kategóriách. Neuvažujeme o bytí. Nemyslíme bytostne. Nemyslíme základ, nemyslíme pôvodne, ale odvodene, v odvodených kategóriách. Každé uchopenie bytia do objektívnych karteziánských kategórií sa stane jeho zredukovaním. Bytie, do ktorého patríme i my, je niečím spoločným, je niečím, čo nás spája a je zároveň spojivom samým. Je niečím, čo sa dá odkryť a prežiť práve v autentickom, pravdivom živote. Bytie je celkom, ktorý nemá margo (Hogenová, 2016b). Naša existencia je vždy spojená s druhými, so svetom, s celkom, preto je Dasein bytím-vo-svete (Heidegger, 2002). Avšak celkom, ktoré je v prípade človeka vždy individuálne naplňované a žité. Skok do bytostného spôsobu uvažovania znamená práve preskočiť karteziánske, kategoriálne uvažovanie, v ktorom myslíme a sme vychovávaní systematicky od detstva. Prejsť do nového, pôvodnejšieho spôsobu uvažovania preto chce čas, otvorenosť i odvahu. Znamená to vykonať transcendentálnu epoché (Hogenová, 2012; Husserl, 1972). Uzátvorkovanie skúseností i predsudkov, s ktorými takmer splývame. Chce to odvahu k otvorenosti, k dialógu, k neistote, ktorá môže pripustiť niečo iné a pôvodnejšie, ako je naše vedecké uvažovanie. To je však v dnešnej dobe, ktorá je založená na výskumoch efektívnosti a na účinných metódach psychoterapie, ktoré sú podložené práve karteziánsky, obťažné.

TEÓRIA A PRAX DASEINSANALÝZY
Myslieť fenomenologicky znamená neustálu snahu otvorene vstupovať do dialógu bez vopred pripravených konštruktov, znamená to vykonanie transcendentálnej epoché. Pokiaľ daseinsanalýza vychádza z úplne pôvodného gruntu, nestáva sa jedným zo psychoterapeutických smerov, stáva sa prirodzeným prístupom k človeku, stáva sa prirodzenou psychoterapiou, stáva sa starosťou o dušu. Čo to znamená pre prax daseinsanalýzy? Predovšetkým je potrebné podotknúť, že v daseinsanalýze neprichádza k žiadnej vopred stanovenej analýze, nejedná sa o analýzu. Terapeut si však pre potrebu porozumieť ľudskej existencii, danému človeku, môže pomôcť tým, čo ju charakterizuje. Môže si pomôcť vodítkami, ktorými sú existenciály, charakteristiky ľudskej existencie (Čálek, 2004; Čálek, 2010; Heidegger, 2002; Růžička, Čálek, 2003). Ich sumár nie je konečný. Sú to charakteristiky, ktoré k ľudskému bytiu prináležia, patria k Dasein v každom okamihu. Popisujú situovanosť, v ktorej ako ľudia sme od počiatku do konca. Ktoré to sú? Ich porozumenie predpokladá prekonanie fyzikálneho i naivného postoja. K nášmu životu patrí, že je v podstate časový. Táto časovosť však nie je časovosť fyzikálna, ktorá je ukotvená Aristotelom (Hogenová, 2012). Jedná sa o časovosť ontologickú. Naše vnímanie, náš život je v základe časový (Patočka, 2009; Husserl, 1996). Do nášho prítomného vnímania vždy vchádza naša minulosť i budúcnosť. Vždy žijeme v trojčasovosti, a to naraz. Terapeut si môže všímať, ktorý z časov je pre človeka dominantný, v ktorom čase a v akej životnej oblasti zostáva uzatvorený a neslobodný. Taktiež si môže všímať jeho i svoju priestorovosť vo vzájomnom vzťahu. Ako blízko je jeho vzťahovanie sa ku mne a moje k druhému? Mení sa nejako? Bráni mu alebo mne niečo vo väčšom zbližovaní? Kde, v akých témach, kedy sa náš vzťah vzďaľuje a aký je zmysel tohto vzdialenia alebo priblíženia? Rôzne vzdialenosti prinášajú rôzne predstavy situácie druhého, rôzne horizonty, rôzne perspektívy.
Ďalším existenciálom je smrť. Smrť, konečnosť, tak ako i počiatok a začiatok, či o nej uvažujeme alebo nie, či ju do života pripúšťame alebo nie, patrí k nášmu životu a náš život podstatne určuje. Konečnosť je prítomná neustále. Každý deň končí, každé sedenie končí, každý rozhovor končí. Každý život končí. Smrť je pozadím, ktoré nás núti k tomu, aby sme život prežili zmysluplne, aby sme život vyplnili, vykonali, nepremrhali. Je hrozbou a môže byť zároveň posledným útočiskom pre tých, pre ktorých je život už neznesiteľný. Smrť preto nie je len zánikom. Znamená v našom živote podstatne viac. „Volá“ k pravdivému životu, k autenticite, je so životom a jeho zmyslom nerozlučne spojená. Preto je v tomto zmysle tajomstvom. V smrti padajú všetky pozemské opory a istoty, táto neistota sa ohlasuje úzkosťou, ktorú Heidegger (2002) považuje za základné naladenie človeka. Naladenosť (Gestimmtheit) je teda ďalším podstatným existenciálom. Sme neustále nejako naladení, neustále prežívame svet a svoj život v ňom. Jednotlivé pocity sú možné len vďaka tomu, že naša existencia je ladená, „má“ ladenie, ladí. Naladenie je vždy spojené s porozumením (Čálek, 2010). Je našou otvorenosťou voči svetu. To však opäť poukazuje na našu celistvosť. Emócie sú vždy spojené s porozumením, s rozumom, a teda s myslením. Neexistuje emócia, ktorá by zároveň neniesla porozumenie, a naopak. Naladenie a s ním spojené pocity poukazujú na to, ako sme voči svetu otvorení a uzatvorení, ako tomu, s čím sa stretávame, rozumieme a ako na to reagujeme. Psychoterapeutova otvorenosť voči naladeniu človeka, o ktorého sa stará, mu ohlasuje, čo tento človek žije, ako sa má, kde uviazol vo svojom živote, kde sú uzatvorené a kde otvorené jeho bytostné možnosti, čo potrebuje, čo mu chýba a po čom túži. Čálek (2010) dodáva, že pocity každému z nás ohlasujú, ako sme na tom s naplňovaním možností byť sám sebou. Pomenovaním a spoluprežívaním vynárajúcich sa autentických pocitov pomocou terapeuta, sa človek dostáva bližšie k sebe, k tomu, kým je a čo chce. Čím viac autenticky cítime, tým viac máme pocit, že žijeme a odvažujem sa povedať, že tým viac i myslíme bytostne.
Podstatným existenciálom je sloboda. Sloboda nám umožňuje mať k sebe odstup, porozumieť si, vykonať voľbu, zaujať postoj k tomu, čomu sa nemôžeme vyhnúť, i priblížiť sa k tomu, čo nás presahuje. Sloboda je v našom živote zásadná. Poukazuje na to, či a nakoľko žijeme a utvárame svoj vlastný život. V terapeutickom vzťahu sa ukazuje, kde, v ktorých situáciách je človek neslobodný, kde si nedovolí prejaviť svoj názor, kde si nedovolí hovoriť, cítiť, myslieť a správať sa slobodne, urobiť krok, kde nie je slobodným byť otvoreným.
Telesnosť ako existenciál poukazuje na to, že náš pobyt je vždy telesný (Hogenová, 2012; Patočka, 1995). Čokoľvek, čo prežívame, prežívame telesne. I tie skúsenosti, ktoré sú transcendentné, i tie, v ktorých ľudia prežívajú mimotelesnú skúsenosť, sú vztiahnuté k nášmu telu. Telo je telom časovým a zmyslovým. Je v ňom naša minulosť i budúcnosť, významy tak, ako sme ich autenticky prežívali. Pre daseinsanalytickú prax je však podstatné, že svojim telom, ktorým sme, nielen nesieme, ale i postrehujeme významy, ktoré sa v procese psychoterapie objavujú. Otvorenosť terapeuta k svojmu telesnému prežívaniu vo vzťahu s druhým môže napovedať, čo sa v terapii deje, aký je význam chvíle, a dokonca čo prežíva klient sám. Růžička (2003) hovorí o telesnení terapeuta.
Tieto teoretické úvahy sú však až následné a pre daseinsanalýzu sú prakticky druhoradé. Daseinsanalýza je založená nielen na porozumení ľudskému bytiu, ale predovšetkým je priestorom, v ktorom sa bytie otvára, ukazuje, vylaďuje, hľadá a nachádza. To, čo ju charakterizuje, je práve živý život. Bytie sa deje a dej je časom a pohybom. To, čo sa deje, sa vylaďuje do určitého tvaru, do určitej podoby, ktorá je spojená s celkom, vychádza z celkovej situácie a na pozadí celku je zrozumiteľná. Podobne, ako je to v komunite či v skupine. I tam je každý človek za seba, zároveň spoločne s druhými ľuďmi, zároveň každý človek v komunite má svoju minulosť i budúcnosť, ktorá do diania vstupuje.
Cesta, metóda, spôsob, ktorým sa v daseinsanalýze otvára bytie človeka, ktorým sa odkrývajú jeho nové bytostné možnosti, cesta, na ktorej si začína viac rozumieť a následne začína robiť v živote nové slobodné kroky, je tzv. lassen sein, nechať byť (Čálek, 2004; Heidegger, 2001). Nechať byť nie je postojom ľahkovážnym, alebo ľahostajným. Necháva byť ten, kto bytiu už nejako rozumie, nejako ho cíti, má k nemu úctu i dôveru. Terapeut vie o bytí skrz svoj výcvik, v ktorom sa ľudia učia autenticky, otvorene a spoločne existovať, má skúsenosť so svojim bytím a táto skúsenosť, ako i bytostná skúsenosť životná, je podkladom pre jeho postoj k budúcim klientom, ale i k životu vôbec. Preto základným postojom je die Sorge, starosť o bytie. Starosť o bytie nie je len terapeutickým postojom. My už vždy ako ľudia, ako Dasein, ako pobyt, ako to nazval Patočka (2003), máme pôvodne starosť o svoje bytie, nech má akúkoľvek podobu (Condreau, 1998; Heidegger, 2002). Starosť o svoje bytie je základnou existenciálnou motiváciou človeka. Frekventantovi výcviku sa bytie svoje, druhého, skupinové, či bytie spoločné, môže ukázať v neskrytej podobe. Je pre mňa zázrakom, v akej krátkej dobe sa v komunitne skupinovej forme psychoterapie začne vytvárať pomerne blízke spoločenstvo ľudí, ktorí sú ochotní si rozumieť a byť si nápomocní, pokiaľ títo ľudia porozumejú zmyslu toho, čo sa deje, a pokiaľ sa nechajú byť tým, kým sú, preukáže sa rešpekt k ich životnej skúsenosti a postoj, ktorý prijíma ich jedinečnosť, ich práva a ich slobodu. Ľudia v komunite sa snažia byť nielen nápomocní, ale sú schopní vytvárať svoju vlastnú kultúru so svojimi vlastnými pravidlami, ktoré sú v prospech terapie samej účinné. Spomínam si, že vzácne, ale neraz som na komunitách zažil, že vzájomná starosť o každého člena komunity bola tak veľká a zároveň nehraná a pravdivá, že tento zážitok vo mne vzbudzoval pocit domova. Domov taktiež patrí k existenciálom. Fenomén, v ktorom dochádza k takému spoločnému zblíženiu, v ktorom sa môže strácať naše individuálne ja, ale z ktorého zároveň vychádzame posilnení a sami sebou, Růžička (2013) popisuje mystvo.
Každá komunita, každá skupina a každé individuálne sedenie je jedinečné (Čálek, 2004). Každý okamih je jedinečný a neopakovateľný. A každý okamih prináša či môže priniesť nové poznanie. Všetko sa ukazuje v prítomnosti, preto prítomnosť je pre daseinsanalýzu zásadná. Neznamená to, že sa vyhýba minulosti alebo budúcnosti. Pre klienta môže byť dôležité sa venovať svojej minulosti, i tá však sa odkrýva v danom prítomnom okamihu. Preto fenomenologický prístup vychádza z predpokladu, že princíp všetkého poznania spočíva vo veci samej tak, ako sa ukazuje a pokiaľ sa ukazuje (Patočka, 2003). Klient samozrejme môže mnoho skrývať, avšak i skrývanie sa ukazuje. Princíp fenomenológie je ísť k veciam samým a verne pri nich zotrvávať (Hogenová, 2012; Husserl, 2004). Vec je neustále živá, ukazovanie je neustále prítomné, časové, preto je potrebný pohyb psychoterapeuta, jeho otvorenosť. Preto nie je daseinsanalýza tak zachytiteľná, ako je to v terapiách, ktoré sú systémové a kategoriálne. Podstata života, jeho prirodzenosť nespočíva v konštrukte, ale spočíva v pohybe, v tom, čo je vo filozofii pomenované ako fysis (Kratochvíl, 1994). Terapeut je v postoji transcendentálnej epoché neustále, je v otvorenom postoji k tomu, čo sa ukazuje. Snaží sa byť neustále prítomný v prirodzenom svete, mimo vopred stanovených karteziánskych konštruktov. Je tým, kto je prostriedkom terapie. Svojou prítomnosťou je pri druhom, postrehuje významy, ktoré sa ukazujú. Je nimi oslovený a reaguje na ne. Toto postrehovanie významov však nie je analytická racionálna práca. Je to otvorenosť. Je to dokonca otvorenosť voči svojej otvorenosti. Je to trpezlivé čakanie na to, čo sa v mojej otvorenosti pre druhého, pre jeho situáciu a pre vzájomný vzťah, v ktorom sme, ukazuje a objavuje.
Růžička a Čálek (2011) nazývajú daseinsanalytický rozhovor vrozumievaním. Terapeut v ňom ľudsky s porozumením zotrváva v situácii druhého, a tak mu pomáha odkrývať horizonty, ktoré druhého môžu vyviesť z utrpenia, ktoré si nesie. Zároveň v rozhovore zostáva bezprostredne sám za seba a má slobodu sa bezprostredne pravdivo vztiahnuť k druhému človeku. Musím pripomenúť, že je dôležité, aby sa z uvedených postojov nestala obecne prijímaná metodika. Tento postoj je terapeutovi prirodzený, vychádza z neho, z jeho otvorenosti, z jeho bytostnej skúsenosti. Terapeut je a zostáva tým, kým je. S ohľadom k veci samej, k tomu, čo sa ukazuje. Zostáva predovšetkým ľudsky zaangažovaný, a to nielen v situácii terapeutického sedenia, ale v prípade potreby i v situácii života samého. Situáciu druhého prežíva a v prípade potreby je schopný mu pomôcť prakticky.
K Dasein patrí, že život, situácia, i terapeutické sedenie sú charakteristické pohybom, živosťou, neustále dialogické. V tomto pohybe, v tomto vzájomnom dialógu, sa vytvára tvar vzťahu či komunity, jeho hranice, pravidlá i etika. Určuje sa v ňom aj odpoveď na to, aká dlhá má daseinsanalýza byť, respektíve kedy má byť ukončená. Daseinsanalýza odmieta vopred určený konštrukt, pravidlo, teóriu, ktoré by tento živý pohyb vopred ohraničili a určili jeho smerovanie. Tým by sa psychoterapeutický proces riadil práve vopred určeným konštruktom a nie tým, čo sa práve v jedinečnej situácii ukazuje. Preto si daseinsanalýza v týchto veciach ponecháva otvorenosť a slobodu. Neunáhľuje čas. Urýchlenie osobne žitého času metodikou a nárokom efektívnosti môže spôsobiť, že klient nebude stíhať porozumieť a vnímať to, čo sa v psychoterapii deje, terapeut i klient sa budú míňať a klient môže v celý proces stratiť dôveru. Urýchlenie času môže spôsobiť i to, že človek sa príliš náhle odkryje a prežije si pocity poníženia a hanby. Preto v daseinsanalýze nejde o riešenie problému, o výkon, o niečo, čo by psychoterapii vopred určilo smer a rýchlosť, ktorou sa bude uberať. Nejde jej primárne ani o liečbu a v tomto zmysle prekračuje rámec psychoterapie. Tým, že sa stará o otvorenosť a pravdivosť, sa stáva tým, čo Patočka (1996) nazýva starosťou o dušu, stáva sa výchovou v pravom, ontologickom význame slova (Slaninka, 2011). Môže sa samozrejme stať a stáva sa, že klient chce svoj symptóm vyriešiť rýchlo, aby mohol byť opäť výkonný. Organizmus však má svoj čas. Tento postoj môže byť vyvolaný práve výkonovým, na metódu, na liek, kultúrne podmieneným spôsobom života. Daseinsanalýza ponúka prostor návratu k sebe, k autentickému životu, k vlastnej slobode, k temporalite, tj. k vlastnému významovému žitému času. Tento postoj zároveň preukazuje rešpekt k svojprávnosti druhého človeka, k jeho rozhodovaniu, k jeho bytiu sebou samým. Daseinsanalýza je prirodzená cesta, ktorá sa otvára v otvorenosti bytia, smerom od uzavretosti k otvorenosti, od neslobody k slobode, od skrytosti k neskrytosti, od neosobnosti k pravdivému vedeniu života. Neosobnosť, das Man, ono sa, ono sa má takto myslieť, cítiť, správať, je taktiež existenciál. Je pravdepodobné, že celá euroamerická kultúra sa odohráva v tejto neosobnosti. Samotné karteziánske myslenie, ktoré je prevládajúce a ktoré je v nás hlboko zakorenené, je neosobné.
V tomto pohybe k slobodnejšiemu a pravdivejšiemu spôsobu života spontánne prichádza i k redukcii či vyliečeniu symptómov, ktoré sú výsledkom neslobodného spôsobu života. V prítomnosti terapeuta, v jeho otvorenosti vo vzťahu s klientom, sa ukazujú klientove hodnoty, potenciality a ešte nerozvinuté možnosti, ktoré terapeut nielen komunikuje, ale zároveň vo vzájomnom vzťahu s klientom v určitej miere žije. Je nutné pripomenúť, že cesta k vlastnému byť sám sebou spoločne s druhými v jednom spoločnom svete, nie je metodická. Terapeut sa nesnaží, aby klient bol sám sebou. Ale bytostná a autentická prítomnosť druhého, otvorenosť k otvorenosti, k bytiu, bytie vyvoláva a toto vyvolávanie nás volá k tomu, aby sme boli v stretnutí i v živote autenticky a slobodne.
Z tohto dôvodu daseinsanalýza nemá vypracované žiadne konštrukty, ktoré by určovali, čo má terapeut robiť pri rôznych diagnózach, aké metódy má použiť. Nechať byť a dávať priestor a čas k tomu, aby človek bol, byť prítomným pre pohyb ukazovania a zostávať u vecí samých tak ako sa dávajú, čím prehovárajú, platí pre každý typ diagnózy. Preto, pokiaľ uvažujeme v dimenziách kategoriálnych, prístup, základný postoj k schizofrénii bude rovnaký ako v prípade závislostí. Následný priebeh môže byť však odlišný, pretože každý človek s rôznym druhom neslobody prehovára inou rečou a inými významami.
Chcel by som pripomenúť ešte jeden fenomén, ktorý sa v daseinsanalýze, a nielen v nej, objavuje. A tým je láska. Keď sa dostávame k pravde svojho života, k bolestiam zo strát, k hnevu, že nám bolo ublížené, k osamelosti, k túžbe po láske a po slobode, nachádzame, že v našom ľudskom jadre sme totožní. Preto nás tieto skúsenosti dojímajú, rozumieme im. Zároveň táto životná pravdivosť vyvoláva nefalšovanú blízkosť, a vyvoláva lásku, ktorá je v jednote s poznaním niečoho, čo k nášmu bytiu patrí najhlbšie. Láska otvára otvorenosť a vyvoláva ju. Láska sú dvere k celku a celok prekonáva. Tým, že daseinsanalýza sa stará o otvorenosť a o pravdivosť života, láska a vzájomné stretnutie sa v nej objavuje a patrí k nej.
Daseinsanalýza má svoje limity i keď sa domnievam, že je vhodná pre každý typ diagnózy. Uvádza sa prístup k traume (Holzhey-Kunz, 2016), k depresiám, schizofréniám a fóbiám (Pavlovský, 2011), či k závislosti (Slaninka, 2016), k poruchám príjmu potravy (Corrado Courtney, 2009), zásadný je psychosomatický prístup k človeku (Condreau, 1994; Růžička, 2006). Fenomenologické porozumenie nachádzame napríklad u psychóz, depresiách a iných poruchách (Ratcliffe, 2008; Ratcliffe, 2015). Fenomenologický a daseinsanalytický prístup nemusí vyhovovať ľuďom, ktorých životný štýl je orientovaný na efekt, na výkon, na metodiku, ktorí chcú byť vedení a zároveň nemajú záujem hlbšie porozumieť a otvoriť sa spôsobu, akým žijú. Limity daseinsanalýzy, tak ako i iných psychoterapií, sa môžu ukazovať i tam, kde dlhodobo klient nemôže vyjsť z uzavretosti z traumy, z minulosti, z úzkosti, z toho, čo ho uzatvára v neslobodnom pobývaní. Domnievam sa, že môže byť namieste použiť metodiku, ktorá tieto uzatvorenia môže otvoriť a dopomôcť druhému, aby sa z tejto neslobody uvoľnil. Metodika môže pripomínať chirurgický zákrok, psychoterapeutický metodický výkon môže pripomínať psychochirurgiu, ktorá otvorí emočné rany a zároveň sa stará o ich zahojenie. Metodika však nesmie prevládnuť nad ukazovaním samým, nesmie prevládnuť nad tým, čo sa bude ukazovať a diať. Preto ľudskosť, otvorenosť voči bytiu a autentickému prežívaniu druhého tak, ako sa prirodzene v psychoterapii ukazuje, a zároveň vernosť sebe, svojmu prežívaniu, musí byť podhubím, živnou pôdou a gruntom, v ktorom sa nielen daseinsanalytická psychoterapia odohráva, ale v ktorom vyrastá a odohráva sa život vôbec, pokiaľ má byť slobodný a zmyslu-plný. Tým, že metodika vychádza z prirodzeného sveta, je použiteľná i v daseinsanalýze, a to spôsobom, ktorý je veci a jej prirodzenosti, ukazovaniu sa i situácii zodpovedajúci. Tak sa v nej používa napríklad výklad snov či práca s imagináciami a je otvorená použitiu aj iných metód (Růžička, 2011).

ZÁVER
Prejsť do daseinsanalytického spôsobu uvažovania znamená odvahu k transcendentálnej epoché, znamená to uzátvorkovať spôsob myslenia, s ktorým sme tak spätí, že ho považujeme za svoj vlastný a prirodzený. Znamená to prekonať vedecké karteziánske myslenie. Toto prekonanie zároveň prináša otvorenosť k niečomu novému, a to k základu, k bytiu. V tomto novom rozmere sa karteziánske myslenie ukazuje ako dôležité a nevyhnutné, avšak svojim zameraním a jednostrannosťou je len jedným z možných spôsobov uvažovania. Jeho najväčšou devízou, ale i najväčším rizikom je jeho dôraz na presnosť, jeho vláda, odmietanie nejasného a nepresného a neuvedomovanie si svojich koreňov, tj. toho, že tento spôsob myslenia vychádza z potreby istoty v neistote, ktorá k životu patrí. Daseinsanalýza sa pohybuje v myslení bytia a je orientovaná bytostne a v porozumení bytiu. Bytie je naša najvlastnejšia prirodzenosť a tá je typická okrem iného živosťou, pohybom, vzťahom. Tým, že nie je založená v istote, ale v prirodzenosti a bytí, a odmieta jednostrannosť vedeckého uvažovania, môže sa zdať vedeckému mysleniu nejasná, nevedecká, nezrozumiteľná, provokatívna a neprijateľná. Bytie a prirodzenosť sú charakteristické pohybom, sú charakteristické tým, čo sa v gréckom filozofickom jazyku nazýva fysis. Je to pohyb do bytostných možností nášho Dasein, do slobody a do otvorenosti, pričom sa stávame sami sebou v jednom spoločnom svete. Základ všetkého poznania, to, že sa veci ukazujú, je neustálym pohybom, neustálou prítomnosťou, v ktorej je zároveň ukrytá minulosť i budúcnosť. Karteziánsky štýl myslenia vec uchopuje a podstatne ohraničuje, môže danú vec znehybňovať, resp. určovať jej smer a tak odnímať jej prirodzenosť. Preto je terapeut, jeho otvorenosť a pravdivosť, nástrojom psychoterapie. Z tejto otvorenosti k bytiu následne vyplýva i terapeutický postoj, ktorý je charakteristický tým, že druhého necháva byť, s rešpektom, s angažovaním sa, s otvorenosťou k bytiu druhého. V tomto priestore dochádza k stretnutiu i k tomu, čo český jazyk pomenúva slovom ‘usebrání’, k tomu, čo otvára človeku nové dimenzie slobody, nové, vlastné dimenzie jeho života, ktoré ho volajú k uskutočneniu.

Literatúra

1. Binswanger, L. (2016): Phenomenologie, Psychologie, Psychiatrie. Paris, Librarie Philosophique J. Vrin.
2. Boss, M. (1992): Nárys medicíny a psychologie. Rychnov nad Kněžnou, J&J.
3. Brooke, R. (2015): Jung and Phenomenology. New York, Cassic Edition.
4. Condreau, G. (1994): Phenomenological features of psychosomatic disordes. International Forum of Daseinsanalysis 3, 235-238.
5. Condreau, G. (1998): Sigmund Freud & Martin Heidegger. Daseinsanalytická teorie neuróz a psychoterapie. Praha, Triton.
6. Corrado, Courtney, A. (2014): Soul Food: Offering a Daseinsanalytic Understanding of Anorexia Nervosa. Dissertation Anstract International: Section B: The Sciences and Engineering 73, 7-B.
7. Craig, E. (1988): Daseinsanalysis today: a brief critical reflection. The Humanistic Psychologist 16, 224-232.
8. Čálek, O. (2004): Skupinová daseinsanalýza. Praha, Triton.

9. Čálek, O. (2010): Práce s pocity v daseinsanalytické skupinové psychoterapii. Československá psychologie 6, 606-609.
10. Geller, S., Greenberg, L. (2012): Therapeutic presence. Washington, American psychological association.
11. Gendlin, E. (2016): Dialog s prožíváním. Praha, Ježek.
12. Giorgi, A. (2009): The descriptive phenomenological method in psychology: a modified husserlian approach. Pittsburgh, Duquesne.
13. Hall, S. C., Lindzey, G. (1999): Psychológia osobnosti. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo.
14. Heidegger, M. (2001): Zollikon seminars. Protocols-Conversations-Letters. Evanston, Nortwestern University Press.
15. Heidegger, M. (2002): Bytí a čas. Praha, Oikoymenh.
16. Heidegger, M. (2004): Věda, technika a zamyšlení. Praha, Oikoymenh.
17. Heidegger, M. (2006): Básnicky bydlí člověk. Praha, Oikoymenh.
18. Heidegger, M. (2010): Contry path conversation. Indiana, Indiana university press.
19. Hicklin, A. (1988): The significance of life-history in daseinsanalytic psychotherapy. The Humanistic psycgology 16, 130-139.
20. Hlavinka, P. (2008): Daseinsanalýza. Setkání filosofie s psychoterapií. Praha, Grada.

21. Hogenová, A. (2001): Areté: základ olympijské filosofie. Praha, Karolinum.
22. Hogenová, A. (2012): K věci samé. Praha, UKPedF.
23. Hogenová, A. (2016a): K fenoménu „die Machenschaft“. Praha, UKPedF.
24. Hogenová, A. (2016b): K dnešku. Praha, Karolinum.
25. Holzhey-Kunz, A. (2014): Daseinsanalysis. London, Free Association Books.
26. Holzhey-Kunz, A. (2016): Why the Distinction Between Ontic and Ontological Trauma Matters For Existential Tehrapists. Existential Analysis : Journal of the Society for Existential Analysis 27, 16-27.
27. Husserl, E. (1972): Krize evropských věd a transcendentální fenomenologie. Praha, Academia.
28. Husserl, E. (1996): Přednášky k fenomenologii vnitřního časového vědomí. Praha, Filosofická fakulta UK.
29. Ihde, D. (2012): Experimental phenomenology. New York, State University of New York Press.
30. Kratochvíl, Z. (1994): Filosofie živé přírody. Praha, Herrmann & synové.
31. Kratochvíl, Z. (1995): Výchova, zřejmost, vědomí. Praha, Herrmann & synové.
32. Leško, V. (2016): Heidegger, metafyzika a Gréci. Košice, UPJŠ.
33. Levin, D. M. (1989): The listening self. New York, Routledge.
34. May, R. (1999): Freedom and destiny. New York, W. W. Norton & Comapny.
35. Michálek, J. (2017): Tři příspěvky ke studiu Martina Heideggera, Praha, Karolinum.
36. Moustakas, C. (1994): Phenomenological research methods. New York, SAGE publications.
37. Moustakas, C. (1995): Being-In, Being-For, Being-With. New Jersey, Jason Aronson Inc.
38. Palouš, R. (1991): Čas výchovy. Praha, Státní pedagogické nakladatelství.
39. Patočka, J. (2003): Úvod do fenomenologické filosofie. Praha, Oikoymenh.
40. Patočka, J. (2009): Fenomenologické spisy II. Praha, Oikoymenh.
41. Pavlovský, P. (2011): Psychické onemocnění v zrcadle snů z pohledu daseinsanalýzy: diplomová práce. Praha, FF UK.
42. Poněšický, J. (2003): Úvod do moderní psychoanalýzy. Praha, Triton.
43. Ratcliffe, M. (2008): Feelings of Being: Phenomenology, Psychiatry and the Sense of Reality. Oxford, Oxford University Press.
44. Ratcliffe, M. (2015): Experiences of depression: A study in phenomenology. Oxford, Oxford University Press.
45. Růžička, J. (2003): Péče o duši v perspektivách psychoterapie. Praha, Triton.
46. Růžička, J. (Ed.) (2006): Psychosomatický přístup k člověku. Praha, Triton.
47. Růžička, J. (2010): Ego-analýza. Kritická studie. Praha, Triton.
48. Růžička, J. (Ed.) (2011): Komunitní a skupinová psychoterapie v české perspektivě. Praha, Triton.
49. Růžička, J. (2012): Klinický koučink a psychoterapie. Psychoterapie: praxe-inspirace, konfrontace 6, 112-122.
50. Růžička, J., Čálek, O. (2003): Daseinsanalýza. Česká a Slovenská psychiatrie 99, 80-85.
51. Růžička, J., Čálek, O. (2016): Výklad snů daseinsanalytickou metodou. Praha, Triton.
52. Schmid, F. P. (2003): The characteristics of a person-centered approach to therapy and counselling: Criteria for identity and coherence. Person-centered and Experiental Psychotherapies 2, 104-120.
53. Slaninka, M. (2011): Prirodzený svet ako psychoterapeutický problém. Psychoterapia ako výchova k autenticite. Praha, UK v Praze Pedagogická fakulta.
54. Slaninka, M. (2016): Komunita a daseinsanalýza. In Halamová J. (Ed.), Komunitná psychológia na Slovensku 2016. Bratislava, UK Bratislava, 124-131.
55. Smith, A. J., Flowers, P., Larkin, M. (2009): Interpretative phenomenological analysis: Theory, method and research. New york, SAGE publications.
56. Spinelli, E. (2005): The interpreted world. London, Sage Publications.
57. Stojka, R. (2016): Heidegger, metafyzika a Gréci. Košice, UPJŠ.
58. Valle, R. (1998): Phenomenological inquiry in psychology: Existential and transpersonal dimensions. New York, Plenum Press.
59. Van Manen, M. (2016): Phenomenology of practice: meaning – giving methods in phenomenological reasearch and writings. Abingdon, Routledge.
60. Vymětal, J., Rezková, V. (2001): Rogersovský přístup k dospělým a dětem. Praha, Portál.
61. Wilberg, P. (2002): Being and listening. Whitstable, New Yoga Publications.
62. Yalom, D. I. (2006): Existenciální psychoterapie. Praha, Portál.

Mgr. et Mgr. Michal Slaninka, Ph.D. Psychológ a psychoterapeut, v súčasnosti pracuje na Pražskej vysokej škole psychosociálních studií a na Psychosomatickej klinike Eset. Pracoval v PNPP v Pezinku, v súčasnosti spolupracuje s Univerzitou tretieho veku UK v Bratislave. Absolvoval daseinsanalytický supervízny výcvik a výcvik v Emotion focused therapy.

 

 

 

 

This work, by Psychosom, is licensed under CC BY 4.0